7. – 8. 12. 2023 sa podarila pani učiteľkám Kohutovej a Feretovej a aj vďaka finančnej podpore AMAVETU a nášho Rodičovského zduženia realizácia dvojdňovej medzinárodnej a medzipredmetovej exkurzie. Zúčastnilo sa jej nielen 30 žiakov zo sexty a septimy, ale i 15 maturantov z dejepisu a biológie. A program bol mimoriadne nabitý, ale ako vždy skvelý, o čom svedčia nielen fotografie v albume, ale i samotné postrehy a hodnotenia žiakov, ktoré sme vsunuli do našej krátkej reportáže. Za fotografie vďačíme Michaele Slavošovej a ďalším nádejným fotografom, napr. p. uč. Melegovej a Koremovej, ktoré zároveň doplnili pedagogický dozor.
Deň prvý alebo Slovensko
V skorých ranných hodinách a pod tlakom sneženia a nie všade odhrnutých ciest, zatvorených horských prechodov sa náš pán šofér Michal (ďakujeme jemu i celej CK Šoltés Travel za bezpečnú jazdu i skvelú pohodu) rozhodol zdolať Čertovicu, vďaka čomu sme len s pol hodinovým meškaním dorazili do Serede. Tu sme strávili niekoľko hodín dejepisu v priestoroch Múzea holocaustu v Seredi. Venovali sa nám všetci pracovníci múzea, od samotného p. riaditeľa Martina Korčoka až po kocúra Miša (Pre majiteľov Facebooku viac Martin Korcok - Stretnú sa preživší holokaust zo Slovenska a... | Facebook ) a s vďakou poznamenávam, že aj po skončení otváracích hodín múzea. V úvode nás čakala veľmi zaujímavá beseda s p. Ivanom Pasternakom, ktorý sa narodil v čase Slovenského štátu a deportácie mu zobrali tak starých rodičov ako aj otca. Jemu s mamou sa podarilo prežiť, a tak mohol žiakom rozprávať o svojom a mamičkinom živote (ako ju s láskou aj teraz v spomienkach oslovoval). Jeho spomienky boli o to emotívnejšie a žiakom blízke, lebo p. Pasternak sa narodil u nás v Prešove a ul. Sabinovská, Kováčska a Hlavná, ktoré sú s jeho spomienkami spojené, sa nachádzajú v blízkosti našej školy. Na p. Pasternakovi ma zaujal jeden konkrétny detail. A to, s akou láskou rozprával o svojich rodičoch, konkrétne o svojej mamičke. Slovo mamička vo mne evokovalo neskutočnú emóciu smútku, lásky, spolupatričnosti. Páčilo sa mi, s akou láskou to vyslovoval. Tiež ma zaujal fakt, že ako 87-ročný starček (tak som si to vyrátal) je ochotný sa namáhať cestovať a učiť, jednoducho vychádzať zo svojej komfortnej zóny. To všetko kvôli tomu, aby nám odovzdal posolstvo o zverstve, ktoré sa dialo pred ani nie storočím dozadu. Naša generácia o tom potrebuje počuť, pretože sme si to nezažili. Neovplyvnil nás fašizmus, komunizmus či iný totalitný režim. Musíme sa v tejto oblasti vzdelávať, pretože my sme tvorcami toho, čo sa na tejto planéte a v tejto krajine bude diať. (Samuel Verčimák, oktáva A).
Druhým hosťom besedy bola p. Lilja Pynchuk, ktorá sa so žiakmi rozprávala o vojne na Ukrajine. Zaujala ma ich pravá láska k vlasti. S mužom žili pred vojnou pár rokov na Slovensku, jej manžel IT-čkár pracoval pre Microsoft. No v momente keď vypukla vojna sa rozhodol ísť dobrovoľne na front a riskovať svoj život dennodenne pre svoju vlasť. Koľkí z hejslovákov by to dokázalo urobiť ako on alebo ona? Opustiť istoty, pustiť muža na front, prísť o istý rodinný príjem pre niečo, čo je na stovky ak nie tisícky kilometrov vzdialené. Rovnako, ako jej muž bojoval na bojisku, ona bojovala svoj boj tiež. Čo ma ešte zaujalo, bol úplný záver. Pani Lilja spomenula, že často nevládze, no energiu jej dodávajú práve ľudia zo Slovenska. Musím povedať, že som sa v tej chvíli hanbil za všetky urážky, nadávky, stereotypy, ktoré voči týmto ľuďom kolujú medzi nami Slovákmi. (Samuel Verčimák, oktáva A). A v mene ďalších žiakov dodáva Stanka Maťufková (sexta A) – „surové emócie pani Pinčuk a jej pohľad na vojnu na Ukrajine mi otvorili oči.“ Mnohí žiaci sa ani po skončení besedy, o ktorej p. riaditeľ múzea napísal, že - „jedným dychom dodávam, že študenti boli fantastickí. Nestáva sa často, aby mladí ľudia úplne prirodzene predĺžili stretnutie o celú hodinu. Pevne verím, že všetci, odchádzali obohatení o nové poznatky a vedomosti. No hlavne s emóciami, ktorých základom je ľudskosť a láska k blížnemu.“ – nedokázali s nimi rozlúčiť a pokračovali v rozhovoroch.
Následne nás čakala lektorovaná prehliadka múzea pracovného sústreďovacieho tábora, ktorá žiakom predstavila tento typ táborov, propagandu, transporty – a napriek tomu, že prehliadka trvala viac ako 2 hodiny, mnohí v záverečnom hodnotení napísali: „Vadilo mi, že sme nemali dostatok času na prezretie si exponátov.“ (Andrea Mihoková, sexta).
Čo utkvie v pamäti z múzea iným žiakom?
„Zaujal ma príbeh maliara, ktorý v tom čase mal na starosti práve dokumentáciu formou obrázkov/ mal aj vlastný denník.“ (Lukáš Stahovec, sexta)
Zo Serede sme sa premiestnili do Nitry. Navštívili sme nitriansky hradný kopec, pripomenuli si významné miesto tohto mesta v našich dejinách – „Z hradu je nádherný výhľad na celé mesto (aj v noci) a nachádza sa tu aj krásny kostol, biskupský úrad či socha sv. Jána Pavla druhého. Výlet na tento hrad mi ponúkol pohľad zvrchu na krajinu bývalého Nitrianskeho kniežatstva, ktoré sa rozprestieralo na rovine a bolo kontrolované hradiskami na malých kopčekoch s ktorých bol však výborný výhľad na okolie.“ (Martin Babinčák, sexta). Na vianočných trhoch pred Divadlom Andreja Bagara sme nasali adventnú predvianočnú atmosféru.
Skorá večierka bola nutnosťou pred skorým ranným budíčkom o pol šiestej ráno. Do sv. omše v Kostole sv. Petra a Pavla o 6,30 sme museli stihnúť zbaliť si batožinu a posilniť sa raňajkami, čo bola očami pedagogického dozoru najťažšia výzva, ktorej sme v priebehu celých 48 hodín čelili.
Deň druhý alebo Budapešť (Maďarsko)
Cesty rovinnatým južným Slovenskom do Budapešti boli suché a prázdne, vďaka tomu sa nám podarilo zaparkovať pred Tropicáriom len s miernym sklzom. Celé dopludnie patrilo 3 hodinkám biológie. Prehliadka akvária, tropických rybičiek, koralov, korytnačiek nesporne vyvrcholila prechádzkou v tuneli, v ktorom nám nad hlavami plávali rôzne druhy žralokov. Pre väčšinu z nás však asi najnezabudnuteľnejším zážitkom bolo hladkanie rají, ktoré si to evidentne užívali viac ako my, keďže mnohí z nás odchádzali s mokrými rukávmi.
Popoludnie patrilo opäť dejepisu. So sprievodkyňou (učiteľkou dejepisu na slovenskej škole v Budapešti) sme navštívili budínsky hradný kopec, užili si výhľady na peštiansku stranu mesta, vypočuli mnoho historických faktov i povestí, spoznali životné osudy mnohých osobností spojených s miestami, po ktorých sme kráčali. Pri Matiášovom chráme sme si užili i remeselnícke trhy. Odtiaľ sme sa presunuli k budove parlamentu. Cestou sme sa po nábreží Dunaja vrátili k téme holocaustu, keďže sme prechádzali popri betónových topánkach - známom pamätníku masakru Židov počas 2. svetovej vojny. Záver prehliadky patril vianočným trhom v centre... no a potom nás čakala cesta domov.
