Nie každý školský projekt končí známkou v žiackej knižke. Niekedy sa za usilovnú prácu na celoročnom projekte dostaví odmena v podobe dobrodružstva, na ktoré sa nezabúda celý život. Presne tak to bolo aj v prípade štrnástich žiakov našej školy, ktorí sa v dňoch 22. mája až 2. júna 2026 zúčastnili mobility programu Erasmus+ v partnerskej škole Liceo Statale Classico Linguistico B. Secusio v Caltagirone na Sicílii. Na cestu sa vydali Soňa Dvoriaková, Nela Chovancová, Sára Sabolová, Ester Semanová, Tamara Feketeová, Kamila Medvecová, Tomáš Opočenský, Nina Pecuchová, Zuzana Pomikalová, Richard Stano, Lucia Tomaščínová, Milan Fekete, Emma Maňová a Ján Zborovjan Po ich boku stáli počas celej cesty učiteľky Zlacká, Kohutová a Medoňová, ktoré dohliadali na program, bezpečnosť, dobrú náladu a občas aj na to, aby sa niektorí cestovatelia stihli vrátiť z prestávky skôr, ako autobus odíde.
Assisi. Niektorí sa možno pýtali, prečo sme si vybrali autobus, keď lietadlá lietajú rýchlejšie. Odpoveď je jednoduchá – chceli sme, aby naši žiaci videli kus Európy, a nie len letiskové haly. A podarilo sa. Prvou zastávkou bolo Assisi, mesto sv. Františka, patróna ekológie. Tento rok navyše pápež Lev XIV. vyhlásil Rok svätého Františka, takže návšteva mala aj symbolický rozmer. Keďže na našej škole si triedy vyberajú svojich patrónov, nezostali sme len pri návšteve baziliky s hrobom sv. Františka. Pozdravili sme aj sv. Kláru a sv. Carla Acutisa a poprosili ich o príhovor za našich spolužiakov, učiteľov i celú školu. Večernú svätú omšu sme prežili v Bazilike Panny Márie Anjelskej pri Porciunkule. Po druhej noci v autobuse nás už čakal trajekt a vytúžená Sicília.
Taormina, more a odvážlivci po kolená. Pred príchodom do Caltagirone sme navštívili nádhernú Taorminu. Lanovka nás vyviezla do historického centra, z rímskeho amfiteátru sa otvárali výhľady ako z pohľadnice nielen na Etnu. Keďže more bolo doslova na dosah ruky, zamierili sme aj na pláž. Niektorí sa uspokojili s fotografiou, iní si namočili nohy pri zbieraní kamienkov. A tí najodvážnejší? Tí sa odvážili až po kolená.
Caltagirone – mesto, kde sa človek cíti ako doma. Večer nás privítalo Caltagirone, ktoré sa na päť dní stalo naším druhým domovom. A nebolo to len zdvorilostné privítanie. V internáte INPS sa o nás starali tak dobre, že odchod bol nakoniec oveľa ťažší, než príchod. Strava bola výborná a porcie štedré. Možnosť pridať si najčastejšie využívali chlapci, ale ani dievčatá rozhodne nezaostávali. Sicília jednoducho vie, ako si získať srdce návštevníkov – často cez žalúdok.
Slovensko na sicílsky spôsob. Prvý deň v škole sme začali veľkolepo. Naši žiaci predstavili kultúrny program plný slovenských ľudových piesní a tancov. Dievčatá zažiarili v krojoch a po vystúpení nasledoval zaslúžený potlesk. Keď sme navyše talianskych hostiteľov pohostili slovenskými koláčikmi a sladkosťami, aplauz bol ešte hlasnejší. Počas nasledujúcich troch dní sa naši žiaci aj učiteľky zapájali do vyučovania. Navštívili hodiny telesnej výchovy, fyziky, matematiky, umenia, latinčiny aj ďalších predmetov. Predstavili krásy Slovenska, výsledky svojich projektov a zároveň spoznali obdobné práce talianskych spolužiakov. Vyučovanie prebiehalo v angličtine, no naši žiaci si odniesli aj niekoľko talianskych slovíčok. A nielen to – miestni ich zasvätili aj do tajov sicílskeho dialektu. Od prvého dňa vznikali nové priateľstvá, ktoré, dúfame, neskončia len pri „lajkoch“ a sledovaní príspevkov na Instagrame.
Keď sa z ekológov stanú hrnčiari. Caltagirone je známe po celom Taliansku ako mesto keramiky. Naša partnerská škola spája gymnaziálne vzdelávanie s umeleckými odbormi zameranými práve na keramickú tvorbu. Jedno popoludnie sme preto strávili v dielni miestneho hrnčiarskeho majstra. Prvé minúty boli plné rešpektu a miernej paniky, no napokon sa každému podarilo vytvoriť vlastnú keramickú píšťalku. Po vypálení by mali tieto malé umelecké diela doputovať až k nám na Slovensko. Navštívili sme aj priestory školy keramiky, prezreli si nádherné výtvory žiakov a mali sme aj česť zúčastniť sa otvorenia výstavy záverečných prác študentov.
Mesto stoviek kostolov. Dve popoludnia sme venovali objavovaniu samotného Caltagirone. Dozvedeli sme sa množstvo zaujímavostí, no jedna nás prekvapila najviac. Mesto má približne 38 000 obyvateľov. A viac než 100 kostolov. Pre porovnanie – keby chcel človek navštíviť každý kostol a v každom stráviť len desať minút, potreboval by na to takmer celý deň. A to bez prestávky na pizzu, gelato či fotografovanie. Caltagirone je mesto keramiky, tá je naozaj doslova všade – na schodoch, na balkónoch či ako náhrada za smerové tabule.
Ak máte FCB, môžete si prečítať správu, ktorú o našom pobyte uverejnili sicílske noviny: (4) 𝐃𝐚𝐥𝐥𝐚 𝐒𝐥𝐨𝐯𝐚𝐜𝐜𝐡𝐢𝐚 𝐚𝐥𝐥𝐚 𝐒𝐢𝐜𝐢𝐥𝐢𝐚:... - Giornale Il Sette e Mezzo | Facebook.
Agrigento. Štvrtok patril celodennému výletu do Agrigenta – mesta s najzachovalejším starovekými gréckymi chrámami. Celé hodiny sme sa prechádzali po zrúcaninách chrámov a po záhradách. Cestou späť sme sa zastavili v malom mestečku San Leone pri mori. Na pieskovej pláži takmer bez ľudí sme si vychutnávali vlny. Vzduch a slnko.
Domov? Ešte nie, ide sa na Etnu a do Ríma. Ani cesta domov sa neniesla v duchu hesla „nasadnúť, zaspať a vystúpiť“. Keď už človek precestuje takmer celé Taliansko, bola by škoda nevyužiť príležitosť spoznať ho ešte o čosi viac – i preto sme sa vydali na sever na Etnu. Hoci je táto sopka stále aktívna, my sme sa prechádzali po Crateri Silvestri v bezpečí.
Počas spiatočnej cesty sme navštívili aj hlavné mesto Talianska – Rím a to práve v predvečer veľkých štátnych osláv vzniku republiky. Miesta, ktoré sme navštívili (Chrám sv. Petra – Piazza Navona – Pantheón – Forum Romanum – Coloseum) boli už na druhý deň zahalené v štátnych farbách. Aj cez tieto miesta sme mali možnosť spoznávať ich históriu, architektúru, kultúru aj miestne špeciality. Prehliadka skončila v Bazilike Santa Maria Maggiore, odkiaľ nás metro odviezlo takmer až k Ústavu Cyrila a Metoda, kde sme nocovali.
Po krátkej zastávke pri mori v letovisku Rimini sme sa už každým kilometrom približovali domov. Naša 5555 km dlhá cesta skončila pred bránou školy na tom istom mieste, kde 11 dní dozadu aj začala.
Erasmus+ nie je len o cestovaní. Je o spoznávaní nových krajín, kultúr, jazykov a ľudí. Je o odvahe komunikovať v cudzom jazyku, o získavaní nových skúseností a o budovaní priateľstiev naprieč Európou. Žiaci mali možnosť na vlastné oči vidieť, že Taliansko nie je len pizza, cestoviny a futbal, ale aj nesmierne bohatá história, umenie a tradície ukryté takmer za každým rohom.
Naši žiaci boli počas celej mobility skvelými reprezentantmi školy, obce aj Slovenska. Ukázali, že dokážu prezentovať svoje vedomosti, komunikovať s rovesníkmi z inej krajiny a zároveň zostať sami sebou.
A hoci sme si zo Sicílie priniesli stovky fotografií, niekoľko kilogramov spomienok a zopár nových talianskych slovíčok, to najcennejšie sa do kufra zbaliť nedá – zážitky, ktoré zostanú v pamäti ešte veľmi dlho.
Domov sme sa vrátili síce unavení, ale bohatší o nové skúsenosti, priateľstvá, vedomosti a zážitky. A ak je pravda, že cestovanie človeka mení, potom sa zo Sicílie nevrátilo len štrnásť žiakov a tri učiteľky. Vrátila sa skupina ľudí, ktorí si na vlastnej koži vyskúšali, čo znamená byť súčasťou veľkej európskej rodiny. A to je možno najväčší dar programu Erasmus+.