34658

IJSO 2009 (Baku, Azerbajdžan)

 

Pripadá mi to ako včera keď sme mali biológiu a pani učiteľka Feretová oznámila , že sa koná istá súťaž s názvom IJSO a že potrebuje štyroch ľudí narodených v roku 1994.V prípade zázračného postupu sa môžete dostať na medzinárodné kolo , ktoré sa v tomto roku konalo v Azerbajdžane. Tento argument vo mne vyvolal veľkú túžbu niečo skúsiť. Tak prečo sa neprihlásiť?! Spolu so mnou dvihli ruku aj spolužiaci Majka, Mišo a Maťo. Vtedy som ešte netušil do čoho idem. Asi o deň na to sme od pani učiteľky dostali papiere s tým že to máme vyriešiť. No, bola tam väčšina vecí , ktoré som v živote nepočul. Tam začalo študovanie po internete a hľadanie odpovedí na otázky. Neskôr sme začali vo veľkom mikroskopovať , elektrolyzovať a hlavne fotiť všetko čo bolo potrebné.

Naše výsledky sme poslali do Bratislavy  a čakali sme na ich odpoveď.  Asi dva týždne na to nám pani učiteľka ráno oznámila, že 29.5.2009 ideme do Bratislavy na výberové kolo. To bolo dosť v pohode keď sme sa to dozvedeli, ale vzápätí sme sa museli začať učiť nielen do školy ale aj na súťaž. Po asi trojtýždňovej príprave sme sa spolu s pani učiteľkou dokotúľali do Bratislavy na našich sovietskych rýchlikoch. Tam sme boli jednu noc a na druhý deň sme písali test, po ktorom som ako vždy nemal dobrý pocit. Keď sme cestovali domov, Maja zavolala domov aby zistila ako sme skončili. Vtedy som zistil , že som postúpil a ostatní nie. Bol som veľmi prekvapený a nevedel som čo a ako bude. Akurát som vedel že pôjdem na ešte jedno sústredenie.

Do konca roka som sa musel ešte dosť učiť a na prázdniny som dostal hŕbu knižiek , ktorú som si mal preštudovať. Každý predsa rozumie heslu prázdnin „ODDYCH“ a ja som sa ho pevne držal. Čiže som sa skoro nič nenaučil J. Ale po príchode do školy nastali ťažké dni z hľadiska veľa učiva v škole a aj na súťaž. Posledné výberové kolo na medzinárodné kolo IJSO sa konalo v dňoch 23.-25.9.2009 v Bratislave v priestoroch Fakulty matematiky, fyziky a informatiky a Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského. Zúčastnilo sa ho osem z desiatich žiakov, ktorí postúpili z prvého výberového sústredenia v máji (jedna žiačka zrušila svoju účasť, jeden žiak bol ospravedlnený z účasti). Tam to bolo podstatne ťažšie ako v máji. Keď mi oznámili že postupujem, bol som veľmi šťastný a zároveň som vedel že začínajú ešte drsnejšie dni ako doteraz. A bolo to aj tak!!

Učenia bolo kopec a mal som dosť veľký problém všetko stíhať.30.11.2009 nastal deň kedy som spolu s ockom išiel do BA na predodletové sústredenie. Dva dni na to sme išli do Viedne na letisko a leteli sme priamo do Baku. V Baku sme boli večer 2.decembra.2009.Na druhý deň bolo slávnostné otvorenie súťaže IJSO2009 v Buta-paláci.

 

Ceremoniál sa niesol vo veľmi slávnostnom duchu a zúčastnilo sa ho niekoľko členov azerbajdžanskej vlády. Keďže vedúci popoludní začali s prípravou testu, súťažiacim boli odobraté mobilné telefóny a iné komunikačné prostriedky, ktoré nám vrátili až o týždeň. V piatok sme písali test, v nedeľu teoretická skúška a v utorok experiment. Boli dosť ťažké a vraj to bolo zatiaľ najťažší test v histórii tejto súťaže. Po skúškach konečne nastal čas na oddych. Prechádzka po starom meste a autobusový výlet po historických pamiatkach Baku a do Gobustanu, známeho jaskynnými kresbami pravekých ľudí, bol pre nás zaslúženým oddychom. Náš hotel mal 4 hviezdičky a pred oknom mi každý večer zvučali vlny Kaspického mora. Mal som samostatnú izbu s veľkou posteľou a TV, na ktorej bežala poľská VIVA. Nakoniec som nedostal žiadnu medailu, ale pre mňa bol obrovský úspech dostať sa až na majstrovstvá sveta v chémii, biológii a fyzike. Spoznal som tam rôznych ľudí z úplne iných končín sveta. Je to pre mňa veľká skúsenosť , za ktorú Ďakujem hlavne Bohu , bez ktorého by som nebol , veľká vďaka patrí pani učiteľke Feretovej, bez ktorej by som sa na túto súťaž v živote nedostal a aj učiteľom, ktorí ma pripravovali pán učiteľ Tkáč, Tkáčová, Jacková, Mašlej. Som vďační aj mojím rodičom , ktorí boli a sú pre mňa obrovskou oporou. Pekne ďakujem aj spolužiakom a všetkým kamarátom, čo na mňa mysleli.

 

INEPO Euroasia- Baku, Azerbajdžan

 

            O ceste do Baku som sa dozvedela pred rokom a ten mimoriadne rýchlo zbehol. Dnes už je po Medzinárodnej olympiáde enviromentálnych projektov Inepo Euroasia v Baku. Päť dní v Azerbajdžane zbehlo ako voda a ja mám opäť množstvo nezabudnuteľných zážitkov.

            Príchod do Baku sa niesol v pozadí menších väčších šokov, spôsobených miestnou

(ne)kultúrou.  Po dlhom čakaní na letisku, dúfajúc v bezproblémové získanie víz ma prekvapila nefajčiarska zóna letiska, oddelená len nakreslenou čiarou na zemi. Ďalším šokom bolo ubytovanie- po prvom zablúdení do 4-hvizezdičkového hotela nás premiestili do Bussiness place hotel, kde človek pochopil, že nie je hviezdička ako hviezdička. Výhľad z okna na Baku Steel company a personál, ktorého angličtina bola na úrovni štvrtáka na základnej škole nebolo nič príjemné, no aspoň to spôsobilo množstvo vtipných situácií (čašníkovi v reštaurácii sme povedali, že sa dáme džús a jeho reakcia bola nezabudnuteľná: „What kind of juice- Coke, Sprite?“)! Zážitok, ktorý zrejme neuvidíte nikde inde na svete je doprava v Baku- tri jazdné pruhy, v ktorých sú zo zásady minimálne štyri autá vedľa seba a piate parkuje... Pravidlo pravej ruky je podľa mňa zmenené na pravidlo- kde je miesto, tam choď! A pri rom všetkom ani jedno škrabnuté auto! Taký vodič by som raz chcela byť!

            Samotná olympiáda sa odohrávala v Baku Hand Games Sports Palace. Zúčastnilo sa jej asi 110 projektov z toho cca 50 zahraničných a zvyšok azerbajdžanských. Oficiálnych dorozumievacím jazykom bola angličtina, čo však spôsobovalo problém najmä domácim, ktorých projekty boli v azerbajdžančine. Organizátori si tiež na angličtinu nepotrpeli a to najmä počas oficiálnych častí a dlhých prejavov- samozrejme v azerbajdžančine. Súťaž trvala 2 dni a všetci súťažiaci mali vlastných stánok na poster a každá krajina tak isto Country presentation stand, ktorom boli domáce deti oblečené v krojoch jednotlivých štátov a v troch jazykoch sypali informácie o jednotlivej krajine. Naša Slovenská delegácia uznala, že vedia o Slovensku viac ako všetci štyria Slováci tam dokopy!

            Prezentácia projektov pred porotou prebiehala len prvý deň, no celkom zvláštnou formou- pri mne sa zastavili štyria porotcovia, pri iných projektoch aj šiesti. Všetko však prešlo bez problémov a prekvapil ma prístup najmä širokej verejnosti, ktorá nás všetkých zahŕňala otázkami o našich projektoch. Na začiatku každej prezentácie však prišla otázka (Do you speak Turkish? Why not?), na ktorú som musela odpovedať vždy záporne, čo poburovalo množstvo zúčastnených! Nikto nechápal, prečo nachodím do tureckej školy a ako je možné, že na Slovensku nie sú vôbec turecké školy. Pozitívum bolo, že tí, ktorí sa naozaj zaujímali si našli spôsob ako komunikovať- s jedných starším pánom som sa asi 20 minút rozprávala o mojej práci a to v štyroch jazykoch (slovensko- rusko- anglicko- azerbajdžansko- turecky).

            Samotní organizátori mali s prípravou určite množstvo práce, preto sa program, ktorý pre nás pripravili nebol extra bohatý. Prvý deň sme navštívili prívetivejšiu časť mesta, niekoľko kultúrnych pamiatok ako napr Panenskú vežu- symbol Baku a ministra životného prostredia, ktorý dostal dary a ktorý aj nás obdaroval knihou o chránených územiach Azerbajdžanu. Druhá skupina účastníkov sadila stromčeky (detaily neviem). Posledný deň pred odletom sme videla historické centrum mesta- nádherný hrad a uličky, ktoré akoby nepatrili do toho prašného, veľkého a bláznivo pôsobiaceho mesta. Veľmi zaujímavý bol takisto záverečný ceremoniál a odovzdávanie medailí, kde nás všetkých prekvapilo množstvo kamier a fotoaparátov. Získala som bronzovú medailu, ktorá veľmi potešila.

            Medzinárodná olympiáda enviromentálnych projektov Inepo Euroasia v Baku bola pre mňa určite nezabudnuteľný zážitok, ktorý by som dopriala každému! A nie je to dokonca ani také ťažké- so snahou a troškou šťastia sa to môže podariť každému, preto všetkým vrelo odporúčam byť trošku aktívny! Ani neviete ako a budete mať zážitky do konca života! A na záver patrí moje VEĽKÉ ĎAKUJEM pani učiteľke Feretovej, ktorá to so mnou vydržala a ukázala mi, že úsilie sa vypláca! Ďakujem!  .